Bežec Košičan Štefan Bendula, ktorého odhodlanie a vytrvalosť inšpirujú mnohých, nám prostredníctvom rozhovoru porozpráva svoj príbeh. Pred viacerými rokmi si totiž vypracoval jednoduchý projekt No Limits Run s cieľom predstaviť seba samého.
Tento sen neostal iba na papieri a dnes, niekoľko dní po dobehnutí z Ríma do rodných Košíc, stále cíti, akoby ten vnútorný motor bežal ďalej. S titánovým kĺbom ubehol celkovo 1 573 km v neľahkých podmienkach za 34 dní. V zaujímavom rozhovore sa dozvieme, akým výzvam čelil, ako sa pripravoval na beh, ako vyzeral jeho bežný bežecký deň, kto ho pri tom sprevádzal a či plánuje niečo podobné aj do budúcna.
Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste podnikli takýto náročný beh z Ríma do Košíc?
Keď som pred tridsiatimi rokmi odchádzal do Talianska za prácou, morom, dobrodružstvom, dal som mojej mamke sľub, že domov sa isto vrátim, aj keby som mal ísť peši. Tento sľub rokmi prerástol do veľkej osobnej výzvy, a tak keď som už začal premýšľať na návrat z Talianska, kde som prežil dvadsať pekných a zaujímavých rokov, rozhodol som sa, že to urobím po svojom – behom.
Ako ste sa pripravovali fyzicky a psychicky na tento beh?
Začal som pripravovať tento môj No Limits Run ‚Všetky cesty vedú domov‘. Trvalo mi to pätnásť rokov, až sa všetko podarilo zorganizovať, zariadiť a zrealizovať, a to vďaka môjmu dlhoročnému kamarátovi Mariánovi Mičákovi a XIQIO Racing teamu, ktorý sa o to všetko nezištne postaral. Velikánske ďakujem.
Už veľa rokov behávam maratóny a v príprave na ne je veľmi dôležité nabehať kilometre a ja som si stále pridával viac a viac, postupne tak, aby som neriskoval zbytočné zranenie. Niekedy aj viacfázovo, aby sa to podobalo tomu, čo ma čaká.
Zabehol som si aj niekoľko sto kilometrov pretekov, a to už je hlavne o psychickej odolnosti. Teda čím viac dlhších a náročnejších behov v príprave, v každom počasí, aj keď sa mi nechcelo, tým viac rástla moja psychická odolnosť.
Aký bol váš denný režim počas tých 34 dní?
Budíček bol o piatej ráno, potom ľahké raňajky, teoreticky sme si prešli dnešnú trasu, hlavné zastávky a po základnej rozcvičke, prípadne po ľahkej automasáži som vyrazil na cestu. Tím v sprievodnom karavane ma čakal každých štyri-päť kilometrov, podľa možností a potreby. Zabezpečoval mi dôležitý pitný režim a stravovanie.
Podľa únavy a počasia som robil pauzy na oddych, jedlo a zachladenie unavených nožičiek. Takto sme pokračovali zhruba desať až dvanásť hodín. Potom večera, príprava na ďalší deň a zaspával som pri písaní príspevku na Facebook. Samozrejme, ešte bolo potrebné nájsť vhodné miesto na nocľah, preprať veci…
Aké boli najväčšie výzvy, ktorým ste čelili počas behu?
Najväčšie, resp. najťažšie výzvy počas behu boli pre mňa hodiny a hodiny behu po úzkych cestách bez krajníc, plných áut a hlavne veľkých a rýchlych kamiónov, ktoré ma nútili veľmi často zastaviť, stáť v tráve či priekope, a následne pokračovať. Dobrými fyzickými výzvami boli aj kopce v Taliansku a Slovinsku, ale tie som zvládol v pohode.
Riešili ste aj situácie, keď ste sa cítili vyčerpaný alebo demotivovaný?
Príliš veľa takýchto situácií nebolo, lebo som sa snažil rozumne hospodáriť so silami, aby som nebol príliš vyčerpaný, lebo na ceste som si nemohol dovoliť od únavy zakopnúť a spadnúť… Demotivovaný som nebol nikdy, veď to bola moja voľba, vlastné rozhodnutie, toto som chcel robiť a robil som to rád a srdcom.
Akú úlohu hrali vo vašom behu ľudia, ktorí vás podporovali a sprevádzali?
Môj sprievodný tím bol maličký, ale fungoval na dvesto percent. Prvých päťnásť dní ma sprevádzali a veľmi dobre sa o mňa starali manželia Tomáš a Tinka, a potom na ceste do Benátok došlo k výmene.
Z Košíc osobne prišiel pán Marián Mičak a priviezol skúseného šoféra Braňa, zamestnanca v Oáza – nádej pre nový život, n.o., ktorého mi ochotne „poskytol“ pán farár Gombita, a ten sa potom o mňa obetavo staral až do konca. Ďakujem BProfi, Industrial Services, Bart, mestskej časti Košice Sever a mnohým ďalším ľuďom dobrého srdca. Sprievodný tím mal počas môjho behu kľúčovú úlohu. Bez nich by som to nedal. Ešte raz veľká vďaka.
Čo bolo najkrajším momentom alebo zážitkom počas behu?
Krásne momenty boli stretnutia s kamarátmi v Ríme a Civitavecchii, teda na miestach, kde som prežil toľko rokov. Niektorí si ma doslova odchytili ešte na ceste a pozvali k sebe domov na obed. Milé bolo aj stretnutie s talianskym ultramaratóncom Aldom Maranzinom, ktorý neváhal urobiť sto kilometrov, aby ma prišiel pozdraviť a povzbudiť. Bol pre mňa veľkým motivátorom už dávno, tiež totiž behá dlhé behy s titanovým kĺbom.
Môžete nám povedať viac o vašom posolstve a cieľoch tohto behu?
Už v mladosti, po ťažkej autohavárii som si osvojil motto: ‚Hranice svojich schopností si určí každý sám.‘ A tak tento úspešne zvládnutý No Limits Run môže byť toho svedectvom. Ja som úspešne zvládol tú moju extrémnu výzvu, splnil som sľub, a zároveň sa mi podarilo vyzbierať neveľkú sumičku, ktorú rozdelím a prispejem na liečbu mojej sestre Jolke, ktorá sa dlhodobo lieči na zákernú autoimunitnú chorobu Systémový Lupus Erythematosus a potrebuje sústavnú liečbu. Tiež chcem podporiť občianske združenie Usmej sa na mňa, ktoré sa stará o intelektuálne znevýhodnené deti, ako sú autisti, deti s downovým syndrómom, s ktorými spolupracujem ako kondičný tréner.
Aké boli reakcie ľudí, ktorých ste stretli počas behu?
Reakcie ľudí boli rôzne. Niektorí ma úprimne povzbudzovali, fandili mi či obdivovali a niektorí si asi mysleli, že som blázon…
Ako ste riešili logistiku a organizáciu celého podujatia?
Priebeh celého bežeckého projektu som si pripravoval a plánoval sám a ostatné veci ohľadom karavanu, športového vybavenia a rôznych doplnkov mi zabezpečil pán Marián Mičak a XIQIO Racing team.
Ako ste sa vyrovnávali s neľahkými podmienkami na trati?
Snažil som sa stále prispôsobiť daným podmienkam. Byť prítomný a sústredený a ako sa hovorí ‚tu a teraz‘. Dôležité bolo neustále pozitívne myslenie, myslel som tiež na ľudí, ktorých mám rád a veria mi.
Plánujete v budúcnosti ďalšie podobné výzvy alebo projekty?
Nie, neplánujem nič podobné v budúcnosti a myslím si, že život sám mi pripraví ďalšie výzvy, ktorým budem potom čeliť.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí majú sny alebo ciele, ale boja sa ich naplniť?
Povedal by som len toľko, že choďte za svojimi snami, snažte sa ich napĺňať a nevzdávajte sa, ak sa to hneď nepodarí. Skúšajte a snažte sa ďalej, stojí to za to!
Ako ste sa dostali k behaniu a čo vás na ňom baví najviac?
Beh vo väčšom som začal praktizovať ako dvadsaťšesťročný po ťažkej havárii a desiatich operáciách pohybového aparátu, keď mi lekári zakázali hokej, ktorému som sa dovtedy venoval aj profesionálne. Baví ma na ňom pocit slobody, nezávislosti a nenáročnosti na čas, priestor, vybavenie (až na kvalitnú obuv), relax, uvoľnenie…
Ako vás ovplyvnila vaša minulá operácia bedrového kĺbu v osobnom a profesionálnom živote?
Už odmalička som sa venoval viacerým druhom športu, tak ako väčšina mojich rovesníkov – futbal, hokej, atletika, gymnastika, loptové hry, plávanie, bicykel. Najviac som sa potom venoval hokeju a hrával som II. československú ligu až do havárie. Venoval som sa neskôr pretekom ako triatlon IRONMAN – 3,8 km plávanie, 180 km bicykel, 42 kilometrov beh –, či Super IRONMAN – 5km plávanie, 250 km bicykel, 50 km beh –, tiež kratšie triatlony, ale to som už aj veľa behával…
Operácia bedrového kĺbu ma posunula vpred. Zbavila ma dlhoročných bolestí a obmedzení v pohybe a pomohla mi sa vrátiť plnohodnotne do života vo všetkých smeroch a dokonca úspešne zvládnuť aj tento môj No Limits Run!
